Jem, čo viem

Treba vedieť

Jesť musíme všetci. Vieme však, aký vplyv má jedlo na zmenu klímy a naopak? Pestovanie, výroba, ale aj zneškodnenie potravín má veľkú uhlíkovú stopu, ktorou prispieva k zmene klímy a zmena klímy zase vplýva spätne na kvalitu a množstvo potravy, na našu schopnosť vypestovať si dostatok jedla. Na poľnohospodárske účely využívame viac zeme než kedykoľvek predtým, a ak nezmeníme svoje konzumné návyky a systém produkcie potravín, nárast populácie bude dopyt po pôde len zvyšovať.

Obyvateľ zemegule spotrebuje za deň priemerne 2 940 kcal, čo je 1,3-krát viac než odporúčaná denná dávka. Na to, aby sa vyrobilo takéto množstvo jedla, musíme dostať z každého jedného hektára pôdy čo najviac potravy. Intenzívna poľnohospodárska výroba (najčastejšie v podobe obrovských monokultúr) má za následok úbytok lesov, lúk a mokradí, vyžaduje si väčšie zapojenie mechaniky, ktorá zhutňuje pôdu a je poháňaná fosílnymi palivami, a tiež väčšie objemy hnojív a pesticídov, ktoré sú zdrojom znečistenia a ubližujú opeľovačom.

Typickým príkladom intenzívneho poľnohospodárstva je produkcia palmového oleja. Ten sa nachádza takmer vo všetkom, obsahuje ho takmer 50 % balených produktov, ktoré nájdeme v obchodoch: v potravinách, kozmetike či dokonca v čistiacich prostriedkoch. Používa sa tiež v krmive pre zvieratá a ako biopalivo v mnohých častiach sveta. Problémom palmového oleja je ale množstvo emisií, ktoré sa v súvislosti s jeho pestovaním uvoľňujú. Vyklčovaním jedného hektára lesa sa do ovzdušia uvoľní až 174 ton oxidu uhličitého. Sprievodným javom masového pestovania palmy olejnej sú rozsiahle lesné požiare, masívne využívanie pesticídov, ničenie biotopov ohrozených druhov. Taktiež dochádza k častému porušovaniu ľudských práv lokálnych komunít, ktoré sa stavajú na odpor voči tejto aktivite.

Globálny obchod, rastúca spotreba exotických potravín či požiadavky na celoročnú dostupnosť obľúbených plodín, majú za následok zintenzívňovanie dopravy a predlžovanie dodávateľských reťazcov. To má na svedomí veľkú spotrebu fosílnych palív, energií a ochranných obalov. Najväčším paradoxom stále ostáva fakt, že sa 40 % vyrobeného jedla nikdy nezje. Každú sekundu sa vyhodí ekvivalent šiestich smetiarskych áut s jedlým odpadom. Často končí na skládkach, kde sa pri rozklade uvoľňuje škodlivý metán.

Produkcia potravín je veľkým prispievateľom ku zmene klímy. Jadrom problému je jeho lineárna povaha: brať, vyrábať, plytvať. Od výroby po spotrebu, cez balenie, až po prepravu a likvidáciu, sú potraviny zodpovedné za jednu tretinu (35 %) antropogénnych emisií skleníkových plynov. Potravinový systém je ich najväčším producentom, má teda najväčšiu uhlíkovú stopu zo všetkých sfér a odvetí našej spoločnosti.

Riešením by mohlo byť obehové hospodárstvo, v ktorom sa pri výrobe potravín životné prostredie skôr regeneruje ako znehodnocuje, jedlé časti sú zdravé a kompostujú sa. Existujú rôzne spôsoby, ako využívať pôdu, zlepšiť jej stav a úrodnosť, a zároveň aj obmedziť vplyv na zmenu klímy. Jedným z nich je tzv. regeneratívne poľnohospodárstvo, ktoré minimalizuje chémiu, vyhýba sa monokultúrnemu pestovaniu, využíva krycie plodiny, obmedzuje používanie ťažkých strojov a techniky. Pozitívnym príkladom sú tiež tzv. Ekoschémy, ktoré majú za cieľ podporovať poľnohospodárov praktizujúcich udržateľné hospodárenie.

Pokúsme sa riadiť heslom: Jem, čo viem…, kde a akým spôsobom sa potravina vypestovala alebo vyrobila, čo obsahuje, ako sa k nám prepravila, aký má obal, aký odpad z nej vznikne. To všetko nám hovorí o jej vplyve na životné prostredie a zmenu klímy. Svojím spotrebiteľským prístupom v obchodoch, uprednostňovaním nebaleného a sezónneho ovocia a zeleniny, produktov ekologického poľnohospodárstva, nakupovaním od miestnych pestovateľov, tak môžeme prispieť k zmene neudržateľného potravinového systému na udržateľný. Aj v tomto prípade platí, že lokálnosť je naša budúcnosť.